Peter Hámor na najvyššom dosiahnutom bode 7360m, v pozadí Mt. Everest Foto: V. Zboja

VEĽKÉ HIMALÁJSKE DOBRODRUŽSTVO

Po takmer dvojmesačnom pobyte v Nepále sa vrátila prvá slovenská himalájska expedícia ’96. Koncom augusta odcestovalo desať slovenských horolezcov do Nepálu. Medzi horolezcami boli aj dve ženy, z ktorých jedna – Dr. Jana Hrašnová – pracuje v a.s. Makyta Púchov. Nie každému sa podarí dostať do Himalájí a ak to je vaša spolupracovníčka, nedá mi nevyspovedať ju o náročnej ceste.

Peter Hámor na najvyššom dosiahnutom bode 7360m, v pozadí Mt. Everest Foto: V. Zboja
Peter Hámor na najvyššom dosiahnutom bode 7360m, v pozadí Mt. Everest
Foto: V. Zboja

 

* Hneď v úvode nášho rozhovoru ma napadla otázka, ako si sa vlastne dostala k vrcholovému horolezectvu?

– Od roku 1981 som začala pracovať v Dome kultúry v Púchove v bábkovom divadle. Jeho členovia boli turisti a horolezci zároveň, s ktorými som sa pustila do hôr. Venovali sme sa cyklistike, lyžovaniu, turistike a popri tom aj lezeniu. To bol môj začiatok športovania vôbec. Doménou sa stali hory na Slovensku a keď bola možnosť – od roku 1989 – sme začali chodiť do Álp – Rakúska, Francúzska a Švajčiarska. V roku 1994 som bola na trekingovom zájazde v Himalájach cez cestovnú kanceláriu Montana Treking Brno a hory urobili na mňa taký dojem, že som si povedala, že sa tam musím vrátiť – a splnilo sa mi to.

* Takáto výprava predstavuje nemalé starosti, čo predchádzalo jej uskutočneniu?

– Predchádzalo jej rok a pol trvajúce organizačné zabezpečovanie, vybavovanie výstroja a samozrejme naháňanie financií a sponzorov.

* Odcestovali ste 26. 8. 1996, čo nasledovalo po príchode do Nepálu?

– Čakalo nás tam vlastne šokujúce prekvapenie, na ktoré sme neboli pripravení – bola to zmena hory. Všetci sme boli pripravení na 8201 m vysokú horu ČO OJU.
Po stretnutí s pani Elisabeth Howley, ktorá pôsobí v Káthmandú dlhé roky ako korešpondentka najvýznamnejších svetových horolezeckých a turistických periodík a je živou kronikou himalájskeho horolezectva, vyplynulo, že cesta juhozápadnou stenou na ČOOJU len po nepálskom území neexistuje. Zhoršená situácia na tibetsko-nepálskej hranici a s ňou spojená vojenská kontrola aj na hrebeňoch Himalájí bola dôvodom, prečo nám pani Howley doporučila zmeniť horolezecký ciel’ našej výpravy. Na základe jej doporučenia a po zvážení našich možností sme sa rozhodli pre 8516 vysokú štvrtú najvyššiu horu na svete LHOTSE. Táto zmena bola šokom nielen pre nás, ale najmä pre úradníkov na Nepálskom ministerstve turistiky. Ako sa nám podarilo od štvrtkového poludnia do nedeľňajšieho podvečera túto výmenu zrealizovať a získať za taký krátky čas povolenie výstupu na Lhotse, to dodnes nechápe nikto z nás. Možno zavážila skutočnosť, že išlo o prvú slovenskú expedíciu do Himalájí od roku 1988 a že mená našich horolezcov z éry 70-80-tych rokov sú tu pojmom.

* Povolenie ste mali vo vrecku, takže vám neostávalo nič iné len vykročiť do hôr?

– To sme si mysleli aj my, ale zabrzdilo nás počasie, takže sme týždeň trávili v Káthmandú vyčkávaním na lepšie počasie, ktoré by umožnilo transport našej vyše 1000 kg batožiny a nás z Káthmandú do Namche Bazaru. (Slávna šerpská osada v nadmorskej výške 3500 m, cez ktorú prechádzajú všetky expedície smerujúce do oblasti Everestu.)

* Ako ste zvládli prepravu takého množstva batožiny?

– Už zo Slovenska sme väčšinu materiálu a potravín prepravovali v plastikových sudoch sponzorsky získaných z Dusla Šaľa. Na transport do základného tábora sme využili jaky – tamojší dobytok. Jeden jak mohol uniesť maximálne 60 kg rovnomerne rozdelených do dvoch vakov, alebo sudov, takže sme ich potrebovali dvadsať. K tomu štyroch pohoničov. Cesta do základného tábora vo výške 5 300 m trvala päť dní.

* Ako vás privítal základný tábor?

– Nie veľmi príjemne. Pomaly sa zmrákalo, padal sneh a bolo potrebné postaviť stany, nebolo to jednoduché, pretože každý z nás bol uťahaný nepríjemnou cestou po ľadovci KHUM-BU, k tomu sa u viacerých pridružila nevoľnosť a bolesť hlavy. Prvá noc v tábore nebola ružová. Podchvíľou zahučali z okolitých vrchov lavíny, bolo treba odstraňovať napadnutý sneh zo stanov, ale o to krajšie bolo ráno nasledujúceho dňa, kedy slnko ožiarilo okolité končiare a neďaleko sa ukázali pestrofarebné stany našich susedov v base campe – kórejskej, nemeckej a francúzskej expedície.

* Bolo jednoduché aklimatizovať sa?

– Aklimatizácia sa pre nás začala vlastne už príletom do Namče Bazaru. Uľahčilo nám ju postupné naberanie výšky a vlastne aj dodržiavanie pravidla „stúpaj vysoko, ale spi v nižších polohách“. My sme v nadmorských výškach nad 4000 m toto pravidlo dodržiavali, to znamená, že po príchode do cieľovej osady sme ešte vystúpili o nejakých 200 – 300 výškových metrov vyššie, pobudli sme tam hodinku a spať sme sa vrátili do našej dediny. Podobné pravidlá platili aj pri budovaní výškových táborov.

* Koľko výškových táborov a v akých výškach ste vybudovali?

– Prvý výškový tábor bol postavený vo výške 6050 m. Jeho vybudovanie však bolo podmienené prekonaním prvej veľmi vážnej prekážky na ceste k vrcholu – ľadopádu KHUMBU.
Hoci šerpovia kórejskej expedície našli cestu v ľadopáde, trhliny premostili duralovými rebríkmi a po celej dĺžke ľadopádu upevnili fixné laná, človek nikdy nevedel, čo ho v ľadopáde čaká: či sa nerozšírila trhlina a rebrík ostal visieť len na fixnom lane, alebo či sa na vyšliapanú cestu nezrútil niektorý z nespočetných sérakov dosahujúcich výšku až 20 m. Druhý výškový tábor bol vybudovaný vo výške 6 500 m. Cesta k nemu viedla cez tzv. Západný kotol, ktorý na rozdiel od ľadopádu až tak veľmi nehrozil nebezpečenstvom trhlín; tou najväčšou hrozbou boli lavinózne svahy západného hrebeňa Everestu a Nuptse.
Tretí výškový tábor sme nevybudovali, ale dvaja členovia našej expedície Vlado Zboja a Peter Hámor vystúpili až do výšky 7 360 m, kde bolo miesto 3. výškového tábora ostatných expedícií.

* To znamená, že sa vám vyššie nepodarilo vystúpiť?

– Áno, bolo to najvyššie dosiahnuté miesto v stene LHOTSE. Neúspech bol podmienený nepriaznivým počasím – takmer denne snežilo, slnko cez deň zvyšovalo nebezpečenstvo lavín – ale aj inými okolnosťami, ktoré odčerpali fyzické sily a nepriaznivo pôsobili na psychiku nás všetkých. Už týždeň po príchode sme sa podieľali na transporte a záchrannej akcii nemeckého horolezca, ktorý spadol zo steny NUPTSE. Niekoľko dní na to lavína medzi tretím a štvrtým výškovým táborom usmrtila troch ľudí. Neviem, či nedosiahnutie vrcholu treba považovať za neúspech, keď berieme do úvahy tú skutočnosť, že z piatich expedícií v základnom tábore pod Everestom sme sa ako jediná vrátili domov bez zranených a mŕtvych.

* Expedícia sa skončila, ako by si ju ohodnotila?

– Z mojej strany by som veľmi stručne charakterizovala celú akciu takto: nádherné, ale úžasná drina! Môžem povedať, že to bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok uberať sa po cestách, ktorými kráčali mnohí slávni horolezci, vidieť zblízka a mať na dosah ruky najvyššiu horu sveta, prežíval radosť z návratov i obavy o osud priateľov spolulezcov. To všetko je dôvodom, pre ktorý by som sa do týchto končín ešte niekedy chcela vrátiť.

* Sen je to pekný, ale zvládneš to finančne?

– Finančne by som to sama nezvládla, veď aj túto výpravu sme uskutočnili najmä vďaka sponzorom. Preto by som aj touto cestou chcela poďakovať firmám a organizáciám, ktoré nám pomohli po stránke finančnej a materiálovej: mesto Púchov a Považská Bystrica, MATADOR, MAKYTA, CRYSTAL L. R., TESLA Liptovský Hrádok, Duslo ŠAĽA, Chemosvit Svit, MAXA Bratislava, SALVIA Slovakia Nové Mesto nad Váhom, Vydavateľstvo ŽIVENA Bratislava, Barum Slovakia a MIKONA Lúky pod Makytou. Slovenský olympijský výbor Bratislava, ISTROBANKA POPRAD, SIovenská sporiteľňa, TATRAŠPORT Bratislava a ďalší.

zdroj: Tvorivosť 10/1996

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.