Ako expedícia LANGTANG takmer zmenila názov

Púchovskí horolezci majú za sebou ďalšiu z úspešných výprav. Tentoraz pre zmenu nedobýjali jeden jediný vrchol – živí a zdraví sa vrátili z Nepálu, kde absolvovali turistický pochod v pohraničnej, tibetsko – nepálskej oblasti Langtangu.

„V Nepále sme boli už po ôsmy raz – teraz naposledy ako súčasť česko-slovenskej expedície na Mount Everest. Kedže hlavná skupina, ktorá mierila na Everest, zmenila plány, plány sa zmenili aj nám. „Bojovali“ sme skôr v tej tibetskej oblasti, v pohraničí, v Langtangu,“ hovorí Marcel Drobný, ktorého okrem tradičných „spolupútnikov“ – Janky Hrašnovej a Jozefa „Kapera“ Srogončíka po druhýkrát sprevádzali aj deti -Janka a Michal. Posledným, šiestym členom výpravy sa stal český horolezec, ktorý bol pôvodne súčasťou „everestskej“ skupiny.

Horolezci vyrazili autom z Káthmandú, hlavného mesta Nepálu do dedinky Čautara, odkiaľ nasledoval presun „po vlastných“ až do Balepi, ďalšej nepálskej dediny. „Tam sa naše naozajstné putovanie začalo. Dvanásť dni sme išli údolím, denne sme robili skoro 2000 metrov prevýšenie. Dosť sme sa „nadreli“, ani počasie nám neprialo. Dvadsaťdva dní nám pršalo, mali sme premočené oblečenie, topánky, všetko – vysušili sme sa zase až v Káthmandú. Ale inak to bol veľmi pekný zájazd.“’ smeje sa Marcel. „Bolo tam kopec srandy a hoci sme mali zlé počasie a skoro stále sme šli v hmle, daždi a v snehu, po stránke „pohody“ sa mi zdalo, že to bol možno najlepší výlet doteraz.“

Horolezcov sprevádzali trinásti nosiči, dvaja šerpovia, kuchár a sirdár – človek, ktorý plní funkciu sprostredkovateľa medzi expedíciou a agentúrou, má na starosti ľudí i zdarný priebeh celej akcie. „Išli sme údolím riečky Balepi, kde ešte príliš neprenikla civilizácia a kde sme zažili to, v čo som v kútiku duše dúfal, že zažijeme. Je tam veľmi málo ľudí, väčšinou utečencov z Tibetu, ktorí si tam nachytajú nejaký divý dobytok, pestujú si tam nejaké zeleniny, obilie. V podstate sú to šťastní ľudia, aj keď žijú veľmi ďaleko od civilizácie. To som vlastne chcel vidieť. Tie hlavné trasy v Nepále sú totiž už len o peniazoch a sú veľmi komerčné.“ Pre tamojších ľudí znamenala partia „bielych” mužov a žien nevídanú exotiku. „Dospelí a starší ľudia nevideli bielych už asi dlhšiu dobu, deti pravdepodobne nikdy. S otvorenými ústami pri stanoch čakali, kedy ráno vstaneme, kedy večer zaspíme. Stále boli pri nás.“ Horolezci sa na chvíľu zmenili aj na praktických lekárov. „Minuli sme tam skoro celú lekárničku, liečili sme im kadejaké veci. Deti boli doštípane od bĺch, komárov, mali to všetko rozškriabane do hnusných hnisavých rán, mali zahnisané oči. Robili sme, čo sme mohli, také tie „jednoduché“ veci. ktoré sme vedeli a mohli liečiť a ktoré na nich vyzerali strašne. Hygiena, na ktorú oni nemajú veľa možností robí svoje.“ Po dvanástich dňoch šľapania sa horolezci dostali ku bráne na ľadovec, k tzv. Tilmanovému sedlu. „Hoci tam bolo celkom teplo a teplota neklesala pod -1° Celzia, padali tam krúpy a sedem dní nepretržite tam zúrila búrka. To som ešte nezažil. Šerpovia sa dva dni snažili „vytiahnuť” cestu, aby tadiaľ mohli prejsť nosiči, no nepodarilo sa im to. Museli sme sa vrátiť, snažili sme sa tam nejako prebojovať z druhej strany, čo nám tiež nevyšlo. Nakoniec sme to teda nasmerovali na juhozápad, dostali sme sa do takého skalného masívu, čo bolo úžasné. Snažili sme sa hľadať nejakú inú cestu, nevedeli sme ani kam ideme. Mali sme so sebou jedného pastiera z údolia, ktorý to tam poznal a perfektne nás tadiaľ previedol. Doobeda, pokiaľ ešte nezačalo pršať a snežiť, sme fotili, boli tam krásne výhľady.“

Nedobytého vrcholu neľutujú. „Zážitkom nie sú len kopce, ale aj príroda, okolie, ľudia a vôbec všetko. „Objavili“ sme napríklad kopec nových zvierat, hadov a obrovských pavúkov, ktoré sme nikdy predtým v Nepále nevideli. Aj keď pijavíc, komárov a bĺch tam bolo toľko, ako vždy,“ smeje sa Marcel. Pod vplyvom okolností slovenská expedícia takmer prišla o svoj oficiálny názov. „Všade sme totiž od Nepálčanov pýtali, „čang” – to je ich „trúnok“, podobný nášmu burčiaku, vyrobený z ryže, obilia alebo z kukurice. Je to silné asi ako naša „desina“. Oni sa z jedného dokážu „načápať“ štyria, my sme každý vypili po dva poháre. Mali z toho zážitok, potom našu expedíciu namiesto Expedícia Langtang volali Expedícia Čangtang,“ vysvetľuje Marcel Drobný. Horolezci svoju dlhú a namáhavú púť po nepálskych pohoriach zavŕšili na starom známom mieste – v Káthmandú. „Za tie roky sa to tam veľmi zmenilo a mení sa to každý rok. Číňania – maoisti tam robia veľmi zle. Káthmandú je plné červených komunistických zástav, pomaly v každom obchode dávajú človeku politické prednášky. Ľudia už nie sú takí srdeční, ako boli kedysi, videli sme tam kopec rozstrieľaných chalúp, obchodov. Po celom Káthmandú sú naťahané ostnaté drôty, na každej križovatke sú guľometné hniezda, všade sú vojaci, aj keď tam je práve prímerie.“

Napriek všetkému však Nepál zostáva obľúbeným miestom na ich horolezeckej mape. Ak sa všetko podarí, mali by sa sem vrátiť zase o rok… – elzet –

 

zdroj: Púchovské listy
zdroj: Púchovské listy

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.