Zemovky pri sólovaní

Stískam štvorprstovú oblinu, 5 metrov nad zemou. Leziem cestu Kim Chi (5.11d), 15m stenu plnú oblín oproti Malibu Creek. Leziem tu už 15 rokov. Poznám každý detail každej cesty, držal som každú kapsu, veľa krát ma spláchla voda. Miesto sa nachádza 7 míľ od môjho domu v Oak Park – defakto to mám za domom. Nič ma tu už nemôže prekvapiť… teda aspoň myslím.

John Bachar free sólo The Gift (5.12c/d), Red Rocks Foto: John McDonald
John Bachar free sólo The Gift (5.12c/d), Red Rocks
Foto: John McDonald

To ráno som sa stretol s Petrom Mortimerom (režisér Front Range Freaks a Return25Sender), ktorý prišiel niečo natočiť. Sólovanie nie je pre mojich kamošov nič nového, ale cudzinci môžu byť prekvapení nepredvídateľnými emóciami. Peter a ja sme strávili to popoludnie lezením a filmovaním počas môjho 30 krokového kolečka. Nakoniec sme vybrali Kim Chi, pretože ponúka úžasné snímky kaňonu. Práve sa mení ročné obdobie a je plné červenej a zelenej. Chlieb sa láme na prvých 7 metroch, ale aj ten dolez je dosť lámavý na to, aby člověku z čela nezmizli vrásky.

Dal som to niekoľkokrát na hornom plaziac sa po slizkých chytoch, potom som si dal pauzu, kávu a žartoval som s Petrom. Stiahol som lano a šiel na sólo. Neustále som sa držal pravidla troch pevných bodov aby som mal naprostú kontrolu nad lezením. Všetko išlo ako som predpokladal. Bez problémov, mohol by som to liezť so zatvorenými očami.

Pri západe slnka som sa pustil do tretieho a záverečného kolečka – niečo, čo obyčajne nerobím. Som v polke, Peter ma požiadal zostať na chvíľu vysieť, takže to môže odfotiť z iného uhlu. Táto medzera v koncetrácii je moja chyba.

Držím sa pohodlne obliny vysoko nad zemou. Rozhodol som sa to trochu okoreniť a dynamom preskočiť dva chyty do madla. Zrovna vo chvíli, kedy som sa odlepil špičkami, tak sa chyt – tá “tutová” oblina – odlomil. Zo sekundy sa stali hodiny ako som sledoval uvoľňujúci sa stisk a potom skúmal dopadisko – holé kamene a dohora čnejúce hroty. Hlavou mi prebleskla predstava kolieskového kresla a rakvy. Bláznivo mávam rukami aj nohami.

Počas pádu si všímam malé jazvičky na prste. Miesto predstavy priateľov a rodiny, stavidlá mojej pamäti vypustili spomienku na dve čivavy bojujúce o kosť a mňa desaťročného, ako sa ich snažím rozohnať, a pri tom utŕžim kusnutie do prsta. Uvedomujem si tú absurditu pamäti.

Pravá noha dopadla prvá, medzi kamene, a ja viem, že to prežijem. V tú chvíľu si želám, aby som mohol navždy skamenieť. Emócie sa neuveriteľne splašili – radosť z toho, keď prvýkrát počujete tlkot srdca svojho dieťaťa, to neuveriteľné opojenie pri strate panictva a smútok pri pochovávaní tých, čo ste mali radi. Jednoducho všetko.

Moje telo sa zmačklo, ako som predpokladal. Tvár narazila do môjho pravého kolena, čo zlomilo lícnu kosť a to mi zakalilo videnie. Ľavé zápästie narazilo o zem, až to zadunelo. Malá dubová vetvička sa mi zapichla do dlane. Náraz spôsobil, že obličky mi na ďalšie dva mesiace miešajú do štaniek krv.

Ako som sa odtiaľ trmácal 2 míľe k autu podopieraný Petrom a opierajúc sa o provizórnu palicu, premýšľal som o tom, čo sa stalo. Nebol to len samotný pád. Bola to séria momentov, každý so svojím vlastným strašným efektom. Celé to postupne kulminovalo počas lezenia. Potom pošmyknutie, okamih paniky a ľútosti, keď chyt praskol. Pád sám o sebe. Potom dopad, ten šialený dopad. A nakoniec následky – päť návštev u doktora, päť injekcií kortizonu, desať mesiacov fyzickej rehabilitácie a účet na niekoľko tisíc dolárov za doktorov.

Pád pri sóle je nekompromisná mrcha, ale je to aj pani učiteľka na zvyšok môjho života. Snažíme sa posunúť naše schopnosti, zahniezdení vo svojej samoľúbosti, alebo veríme, že máme všetko pod kontrolou. My, ktorí prevádzkujeme nebezpečný šport, vieme, že niekde na nás číha pohroma alebo cesta, z ktorej niet návratu.

Lezenie
Nikto si nevyberie cestu pre free sólo s myšlienkou, že “toto je tá cesta na ktorej sa zrejme zrakvím …” Práve naopak. Mnoho z nás má obľúbené sóla, ktorá sa stali rutinou a sú súčasťou pravidelného tréningu – koliečok. Cesty, ktoré máme nabehané. Máme cesty, ktoré sme dali raz a dali sme ich klepajúc sa strachom – cesty, čo ťa v noci prebudia zaliateho studeným potom. Cesty, ktoré už nikdy nebudeš chcieť opakovať, pretože si rád, že raz to vyšlo. Nakoniec rovnako ten pocit strachu a neobmedzeného pohybu pripomína, že sme to nakoniec dali.

“Jednoducho sme sólovali stále”, hovorí Doug Heinrich zo Salt Lake City. Sumarizuje koniec 70. 80. rokov, kedy lezenie bez lana popularizovali postavy ako John Bachar a Peter Croft. Nikto sa v skutočnosti nerozhodne sólovat, keď si mysli, že by mohol spadnúť. Buď do toho ideš, alebo zlezieš.

V roku 1979 Bachar navštívil posvätné pieskovce v Eldoráde, Springs Canyon, Colorado. Prechádzal sa pozdĺž päty Redgarden Wall, náhodne sóloval cesty, kým sa nezastavil u Clever Lever (5.12). Dva dni pred tým dal tretí prelez (s lanom), ale pretože v ten deň nemal spolulezca, rozhodol sa to vysólovať.

Bachar skúmal kľúčové miesto, 7 m previsnutej strechy. Najťažšie miesto je v príkrom mieste s dlhým prešahom do madla. Hovorí: “Lapneš madlo, potom pustíš nohy a prehupneš ich do chytu nad platňou “. Bachar vedel, že ako raz chytí madlo, bude musieť dať aj zvyšok cesty, čo opisuje ako nie ťažšie ako 5.10b s perfektnými lištami po zvyšok cesty. Bachar vyliezol k madlu dvakrát a vrátil sa späť dole k nástupu, uisťoval sa, že môže vycúvať, ak bude musieť.

Pošmyknutia
Všetko sa to stane v okamihu – lišta praskne alebo sa skĺzne noha, ruka ustrelí z obliny – a v tú chvíľu sa kontrola mení vo vzdušnosť a to všetko pred tým, než si stihneš uvedomiť, čo to všetko znamená. Ale jedno je isté – ideš na podlahu.

Príklad tých, čo pád prežili. Týpek, ktorý sóluje prásky na anglickom grite. “Bol som na hrane na vŕšku Narcissus (E6 6b), len krok pod vrchom” spomína britský sólista Ben Heason. “Bola to chvíľa rozhodnutia – či ísť hore pravou alebo ľavou rukou” Heason šiel pravou a potom – bez toho aby o tom premýšľal – sa uprostred pohybu otočil a skočil dolu, než aby riskoval nekontrolovaný pád. “Moja myseľ podvedome rozhodla za mňa” hovorí Heason.

“Myslím, že to bol čisto reflex”, hovorí Heinrich, ktorý spadol z 12m z Little Cottonwood Canyon klasiky Half a Finger (5.9) v roku 1987. “Nepamätám si, že by mi hlavou preblesklo. Kurva, teraz som mŕtvy”.

Späť k ceste Clever Lever, Bachar poskočil do madla. “Vypustil som nohy, ale bolo to moc rýchlo, nemohol som nič robiť”. V okamihu zhupnutia sa Bacharov pretočil tak, že sa díval späť na platňu. Zrazu sa už nedržal a bol vystrelený do priestoru.

Peter Croft, Thin Ice (5.10b)
Peter Croft, Thin Ice (5.10b)

Pád
Zem sa ženie hore rýchlosťov 10m/s – inými slovami, rýchlo. Z predtým neškodne vyzerajúcich prírodných útvarov sa stanú smrteľné prekážky. Neplávaš ani sa nevznášaš – valíš si to priamo smerom zem a keď budeš padať dosť dlho, budeš počuť hvízdať vietor v ušiach.

“Pád netrval ani 3 sekundy”, hovorí James Lucas, ktorý spadol z Norte Overhang (5.9) v Intersection Rock, Joshua Tree. ” Mohol by som ti fúknuť dym do prdele a povedať, že takto mi prebehol život pred očami”. Keď sa Lucasovi šmyklo z 5.9 excelentného kľúčového miesta, spadol 25 m na oblú policu a ako sa pokúšal posadiť, zvalil sa spadol zostávajúcich 10 m na zem.

“Išiel som po chrbte”, hovorí Heinrich. Cesta, ktorú liezol snáď stokrát, vysóloval dvadsaťkrát alebo tridsaťkrát, bola súčasťou jeho tréningového kolečka. Sólovacej rutiny ktorú si do tréningu začlenil kvôli plánovanému výjazdu do Patagónie. “Myslel som, že by som mal byť viac drsniak”, hovorí Heinrich. Z toho dôvodu si dal prvú cestu skoro ráno, kedy mal premrznuté prsty a skala bola namrznutá.

Spomienku na pád má Bachar pred očami, ako by to bolo včera: “Plachtím vzduchom vysoko nad zemou, svah je hlboko podo mnou. Okamžite sa mi hlavou začnú naháňať myšlienky na zlomené členky, nohy, cestu do špitálu – a v tej chvíli viem, že som úplne na šrot! ”

Dopad
Podlaha neklame, rovnako tak šľachy a väzy v nohách, alebo kostičky v zápästiach a rukách, alebo lebečnej kosti… či chrbtici. Heason ležal v šoku na zemi a veril, že hneď ako sa zdvihne, tak to skúsi znova. Ako plynul čas, tak si uvedomil, že má zlomené oba členky, v jednom si vážne poškodil mäkké tkanivo, zranenia ktoré bude trvať roky, kým sa zahoja.”Trochu to bolelo”, hovorí Heason. “Ale nie tak moc ako som myslel, že zlomenina bolí.” Nakoniec cestu Narcissus dal, bez lana s top-rope prípravou.

Už roky sa zaoberá skokmi na lyžiach, “Pripomenul som si, že mám v ruke lyžiarske palice, keď som dopadol na zem. Hneď som kontroloval pristátie”, komentuje Heinrich svoj pád. Hovorí, že v tú chvíľu mal “čistý zmysel” pre to, ako zvládnuť veľké pády, zmysel ktorý zmizol po nehode. “V predstavách som toho napadal tony. Keby sa mi to stalo dnes, bol by som mŕtvy” hovorí. Tento reflex mu umožnil skrčiť nohy pod seba a zvaliť sa z kopca dole obalený sutinou a dubovými vetvičkami, takže pád prežil.

Po 7 m letu, Bachar zázračne pristál nohami napred medzi kameňmi veľkosti basketbalovej lopty dole v príkrom svahu. Keby pristál v akejkoľvek inej pozícii, tak by si minimálne zlomil členky. “Váľal som sa, kým som sa nezastavil pod svahom. Posadil som sa a prvé bolo: Kurva, som v poho!” Hovorí Bachar. “Potom som ale za sebou začul zvuky.” Pád dal do pohyby suť na vŕšku svahu, kde sa prvýkrát dotkol zeme a tá sa teraz hrnula dole na zmäteného Bachara. “Pred tým, než som si uvedomil čo počujem, tak ma to udrelo do chrbta – bolo to, akoby ma niekto udrel bejzbalovou pálkou”, hovorí. Vyskočil na nohy a pohol sa z miesta dopadu, najprv urobil niekoľko prekvapivých krokov a potom padol tvárou do prachu.

Následky
Spadli ste a nemôžete sa postaviť. Toto nie je reklama – svet sa vyparil. Každý nerv nesúhlasne kričí plný bolesti a adrenalínu. Teraz je potrebné sa dokopať k autu, na cestu, do nemocnice. Od tej chvíle nasleduje bolestivá a agresívna (a drahá) liečebná procedúra, a to nehovorím o ľútosti a emóciách. A konečne, pomalý návrat k lezeniu po tom, čo sa myseľ a telo uzdravili, zanechávajúc jazvy na duši.

“Fakt sa vám nechce sťahovať späť k rodičom”, hovorí Heinrich, ktorý práve toto urobil, vo veku 24 rokov. “Uvedomíte si, že ste na sračku, sotva schopní pracovať – všetko kvôli tomu že ste sa snažili o niečo naozaj hlúpeho a bezstarostného”. Heinrich strávil dva týždne v nemocnici, podstúpil tri veľké chirurgické operácie a množstvo fyzických terapii v priebehu ďalšieho roka. Zaplatil okolo 50 000 US dolárov za doktorov – zlomeniny oboch členkov a zlomenina predkolenia na ľavej nohe. Avšak, má našliapnuté byť jedným z najlepších Amerických lezcov a minulý rok bežal 4 maratóny.

Lucasove zranenia boli vážnejšie: prasknutá lebečná kosť, poškodená miecha a bedrové stavce, zlomená kľúčna kosť, zlomené rebrá, dolámaný lakeť (dve operácie), rozdrvený ľavý členok (zoskrutkovaný), poškodené nervy v pravej nohe (od členka nadol) a krvná zrazenina v podbrušku (kvôli dlhej nepohyblivosti na nemocničnej posteli). V nemocnici strávil 81 dní, v čom nie sú zahrnuté rehabilitácie, a podstúpil 7 operácií.

“V týchto dňoch som tak na dne, že si nemôžem dovoliť ani nové baterky do slnečných hodín”, hovorí Lucas. ” V nemocnici investoval milión dolárov. Čo nevidieť vyhlásim osobný bankrot”. Lucas sa nedávno vrátil k sólovaniu a Norte Overhang, zdolal tentoraz s lanom. Dlhých 381 dní po nehode, vyliezol cestu na druhom. “Nebolo nič úchvatného na tom, učiť sa znova chodiť. Cítil som muky, keď som sa prebíjal cez miesto, kde som naposledy skončil. Myslel som, že na vrchole nájdem všeliek. Ale odpoveď na to, ako zrovnať účty za doktorov, krívanie a divoké sny, mi nejako unikla.

Po tom, čo Bachar spadol, Pat Amenti, v tej dobe Bacharov hostiteľ, otvoril dvere bledému Kalifornčanovi. Bachar vklopýtal dovnútra a potom sa zrútil na podlahu. “Som tak rozhodený, že ani nevykoktám, čo sa stalo” brebtal Bachar. Amenti ho rýchlo prehliadol a našiel malú dierku tam, kde začína chrbtica.Okamžite zaviezol Bachara do nemocnice, kde zmätený sólista dostal iba tetanovú injekciu. Nesóloval celé tri mesiace po nehode. “Po tom, čo skončila v Yosemitu sezóna a ja som sa usadil v Joshua Tree, som začal znova sólovat.”

Hoci Lucas stále hľadá zmysel toho, čo sa mu stalo, ostatní, ktorí mali to šťastie a prežili, našli svoju vlastnú cestu. Väčšina pokračuje v sólovaní, zatiaľ čo ostatní zavesili lezečky na klinec, keď zacítili, že nastal ten pravý čas. Bachar, s viac ako 20 rokmi sólovania sa obzerá späť na nehodu a pripúšťa: “Umenie sólovania oceníte dokonca viac potom, čo takto zblízka okúsite jeho následky.”

Michael Reardon žije, lezie a sóluje v Oak Park, Kalifornia, v blízkosti jeho milovaného Malibu Creek Kaňon. Matt Samet je editor časopisu Climbing.

Bachar zahynul vo veku 51rokov pri solovaní na Dik Wall.

zdroj: http://www.climbing.com/exclusive/above/decking

2 Replies to “Zemovky pri sólovaní”

  1. Je to úžasné (šialené), keď niekto sóluje celý svoj život. Keď zomrie prirodzenou smrťou, alebo z dôvodu iného, ako je pád zo skaly. Ja to robiť nebudem, nechcem a ani neviem. A nikoho k tomu nenabádam. Horor článok 🙂

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.