Vianoce na opačnej strane sveta 2009

Argentína – zem Diega Maradonu, Lionela Messiho, kolíska argentín­skeho tanga, ale hlavne „majiteľka” najväčšieho masívu západnej pologule, kopca me­nom Aconcagua. Tento masív so svojou výškou 6 959m patrí do Cordiliér a tie sú súčasťou pohoria Andy, ktoré sa tiahnu od južnej Patagónie až na sever juhoamerického kontinentu a tvoria nesmierne dlhú hrani­cu medzi Argentínou a Chile. A tam sme sa vybrali, štyria dobrodruhovia z Púchova, stráviť minuloročné vianoč­né sviatky a privítať nový rok 2010.

Je 15. decembra 2009 a malá skupinka Marcel, Michal, Laco a ja nastupujeme na vie­denskom letisku do lietadla Airbus 320, smerujúceho do Madridu a potom ďalej do Buenos Aires. Tam nás víta teplo­ta 33°C, niet sa čo diviť, na tejto strane sveta je práve leto.

Absolvujeme ešte jeden krátky let do Mendozy, asi miliónového mestečka blízko hôr, ktoré sú naším cieľom. Po 27 hodi­nách letu a čakania konečne vystupujeme pred hotelom.

voss 2009 1Rozlúčka so základným táborom – a hlavne s jeho usmievavým personálom…

Po vybavení povinných (vôbec nie malých) poplatkov za vstup do Národného parku na­sadáme 20. decembra do mik­robusu. Vyprahnutou skal­natou krajinou sa po štyroch hodinách jazdy dostávame na začiatok Národného parku, kde vyfasujeme dve očíslované a registrované igelitové vrecká, na smeti a na exkrementy, naložíme sudy s náradím na mulice a začína naša pešia púť za veľkým cieľom. S batohom na chrbte kráčame celé dva dni údolím rieky Horcones do základného tábora Plazza de Mullas. Toto „námestie mu­líc” je vo výške 4 300m n.m. a nielen mulice nestačia s dy­chom, ale už ani my. Povinná lekárska kontrola (okysličenia organizmu a tlaku) nás ale presviedča, že sme v dobrej kondícii a môžeme si konečne oddýchnuť v stane. Jeden deň aklimatizačných výstupov v okolí, aby pľúca trošku viac privykli riedkemu vzduchu a je tu Štedrý deň. Stan zdobím anjelikom z cesta a stromčekom z krúteného papiera (čo nám vyrobili detičky z dohňanskej ZŠ), a Marcel velí: „čaká nás výstup, treba baliť”. A tak ba­líme stan, karimatky, potra­viny, lieky a všetko potrebné na prežitie vysoko v horách. S naloženými batohmi šlapeme do prvého výškového tá­bora Canada. Vo výške 5000 m rozkladáme stan a obkladáme ho kamennou stienkou, aby si z neho vietor neurobil mávatko. Potom sa vraciame späť do základného tábora a môžeme oslávit’ Štedrý večer poriadne ďaleko od rodnej zeme! Mla­dý personál zo základného tábora nám svojou úprimnos­ťou a úsmevom vyrába dobrú náladu. A nielen nám, veď je tu zastúpený skoro celý svet: Kórea, Taliansko, Británia, Amerika, Nemecko, Španiel­sko, Turecko, Rusko a dokon­ca aj štyria Slováci z Kysúc. Pri večeri nie je čas na nostalgiu a my sa presviedčame, že Vianoce sa dajú osláviť všade tam, kde je spoločnosť dobrých ľudí.

26. decembra Michal s Lacom nastupujú svoj trek do pripraveného stanu vo výškovom tábore Canada, aby odtiaľ skúsili zdolať ďalšie štreky na vrch Aconcaguy. Ja a Marcel sa vydávame na opačnú stra­nu, pokúsime sa vyjsť na vrch Benetto (5000 m). Štyri hodiny šlapania po zosúvajúcom sa prachovom a kamennom teréne s takmer 70° sklonom stojí za to. Pred nami sa rozprestiera celá časť pohoria s vrcholkami nižšie, ako sme my. Vidíme až do Chile a svorne konštatujeme „Tak pre toto sa sem oplatilo ísť”.

voss 2009 2

Údolím rieky Horcones sme absolvovali 2-dňovú cestu do základného tábora. V pozadí južný pohľad na Aconcaguu.

Vraciame sa späť do základného tábora. V noci nás budí neskutočný a neutíchajúci vietor, ktorý nám ráno „zrušil” stan. Myšlienky sú stále na jednom bode, čo naši chalani hore? Snehový mrak nad vrcholom Aconcaguy neveští nič dobrého. Počasie je veľmi zlé. Vidíme schádzať veľa expedícií, ktoré to vzdali, sledujeme ako vrtuľník každý deň odváža ľudí v dôsledku nedostatku kyslíka. O dva dni zídu dole aj Kysučania, sneh, víchrica, hmla, nedá sa ďalej prejsť!

Chvalabohu, na tretí deň schádzajú aj Michal a Laco, síce s roztrhaným stanom od náporu vetra, ale živí a zdraví. Hora v tomto období nepustila na vrchol nikoho. Škoda. Ale mladí hovoria: „možno nabudúce”. A tak pobalíme veci, čo sa dá naložíme na mulice a zvyšok na chrbát, zamávame poslednýkrát veľkému kopcu a šlapeme dole, aby sme stihli spoznať ešte kúsok Argentíny, keď nás už Aconcagua ohrdla.

Stihli sme osláviť Silvestra a Nový rok, raftovať, obedovať pod sopkou Maipu a pri Diamantovom jazere, navštíviť bodegy, koštovať úžasné argentínske víno, ktoré je dobré zajedať hovädzím steakom.

Naše poďakovanie patrí všetkým, ktorí nám umožnili absolvovať túto cestu, spoznať krásnu argentínsku krajinu, ale aj otestovať si svoje fyzické možnosti a spropagovať naše malé Slovensko v ďalekom svete.

zdroj: Mária Kurtová, Matador 2009

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.