Cigánsky barón

Christoph Grill a Thomas Hrovat v r.1988 preliezli cestu Zigeunerbaron – Cigánsky barón 8b (10).

Cesta je v oblasti Zigeunerloch, ktorá leží severne od Ortschaft Gratkorn. Buď použijete diaľničný príjazd Gratkorn Nord (len v prípade, že prichádzate z juhu).
Zo severu cestou B67 pri severnom okruhu z Gratkornu, odbočiť na Bruckerstrasse. Parkovanie je možné priamo na zákrute pri Zigeunerloch.
Z juhu (Graz) smerom Andritz-Gratkorn (Weinzotlstrasse), pri golfovom ihrisku odbočiť doľava až ku Cafe, potom daľej doprava. Zvyšok ako bolo popísané vyššie.

Zigeunerloch zdroj: www.bergsteigen.at foto: Andreas Jentzsch
Zigeunerloch
zdroj: www.bergsteigen.at
foto: Andreas Jentzsch

Prístup je celkom jednoduchý. Sprievodcu priamo od Christopha nájdete na www.chalkbag.at alebo kópiu na zigeunerloch.pdf (matterhorn.pedromagician.com)

Popis, pár fotiek a trošku horší sprievodca sa dá nájsť na www.bergsteigen.at.

Zigeunerloch zdroj: www.bergsteigen.at foto: Helmut Lunghammer
Zigeunerloch
zdroj: www.bergsteigen.at
foto: Helmut Lunghammer

Thomas čas strávený v ceste, čas pokusov a všetko okolo toho pekne opísal ako fyzickú aj psychivkú premenu 🙂 tento príbeh preložil Jozef Krištín.
zdroj:www.james.sk

Premena

Pripadá mi ťažké nájsť vlastný začiatok nášho príbehu. Tak nenápadne, ticho a pomaly všetko prebehlo, že dnes ani neviem ako sa to všetko zomlelo. Mnohé bolo pre nás tak samozrejmé, že sme si to ani nevšimli. Preto sa moje rozprávanie neopiera iba o naše skúsenosti, ale predovšetkým
o správy šokovaných svedkov.

Miestom diania je tzv: “Zigeunerloch” (Cigánska diera) – CD pri Grazi. Bližší popis týchto skál je nevyhnutný, pretože poznanie tejto oblasti je predpokladom k pochopeniu tejto príhody. Jedná sa tu totiž o 20 – 25 m strechu, a i keď je vzdialená iba minútu chôdze od hlavnej cesty, je CD vlastným, malým svetom. Žijú tam holuby, nespočetne veľa holubov a všetky sú choré. Veľmi málo z nich môže ešte lietať, iba celé dni sedia na zemi, a niekedy spadnú mŕtve. Potom prídu iné, ktoré tiež iba sedia, až kým nespadnú. Je tam chladno, dokonca aj v strede leta fúka z tejto jaskyne studený vietor. A je tam vlhko…

V ľavej časti tejto strechy sme našli asi 20m široký skalný pás, príliš hladký a príkry pre choré holuby. Po týždni boli osadené všetky borháky.

Náš nový projekt sa už pomaly črtal. Na 25 m je previsnutých najmenej 21 m. Boli sme na to hrdí, a radi, že sme konečne našli kus skaly, pre ktorú by sa oplatilo trénovať a investovať energiu. My úbožiaci! Keby sme už vtedy vedeli, do akej miery sa nás život zmení kvôli tomuto kúsku skaly. Po
prvých pokusoch sme museli uznať, že táto cesta nebude pre nás otázkou niekoľkých dní, ale že budeme musieť prísť častejšie, aby sme ju mohli niekedy vyliezť. Tak sa stalo, že sme náš čas v nasledujúcich týždňoch strávili pri mŕtvych holuboch a CD. Nielen, že sme odložili i plánovanú lezeckú dovolenku v južnom Francúzsku, ale istý čas sme ani nič iné neliezli, iba sme viseli v našom projekte.

Už ani neviem ako dlho trvalo, kým sme museli uznať, že tie mnohé pokusy, nespočetné hodiny, ktoré sme v CD strávili, nás určitým spôsobom zmenili. Toto bolo pre nás povážlivé, čo bolo typické pre všetko, čo malo ešte nasledovať. My sami sme z počiatku tieto zmeny nespozorovali, boli to naši priatelia, ktorí nás na to upozornili. Zvyčajne sme boli s Christophom sami v CD. Jedného dňa prišli naši priatelia, aby vyskúšali náš projekt. Ich čudnému správaniu sme sa celý deň divili. Kým sme sa my, medzi neúspešnými pokusmi, ako vždy stiahli do diery, naši priatelia vyhľadávali slnečné miesta. Keď nás predsa niekedy nedobrovaľne sprevádzali k našemu miestu odpočinku, tápali neobratne dopredu, narážali na skalné výbežky, potkýnali sa o kamene, kde sme sa my, aj napriek tme, veľmi dobre orientovali. Tak ako nás ich nešikovnosť rozveseľovala, tak bola im nepochopiteľná naša istota. Spomenuli sme si na časy, keď sme tiež vyhľadávali slnečné miesta a bez batérok by sme sa boli v labyrinte jaskyne beznádejne stratili.

Skutočnosť, že sme sa začali slnečným miestam vyhýbať a miesto toho sme uprednosťovali tmavý, vlhký kút, bola čudná. Ešte horšie však bolo, že sa zmenil aj náš výzor. V posledných dňoch sme si všimli, že máme červené oči, čo sme zo začiatku pripisovali prachu, ktorý vzniká pri vŕtaní dier pre borháky. Po lepšom prizretí, sme zistili, že sa nejedná o žiaden zápal, ale že sa naše zreničky začali farbiť do červena. Nasledujúce dni sme sa vyhýbali vstupu do CD. Nemôžem to opísať, ale iba so sebazaprením sme zostali sedieť medzi pokusmi pri vchode. Nepokojne sme sa vrteli na ruksakoch a dychtivo sme zazerali na vchod do jaskyne, do tej čiernej diery, ktorá ako keby nás nasávala. Dokonca i v tieni nášho previsu, aj keď bolo zamračené, sme museli schovávať oči za hrubými slnečnými okuliarmi, pretože nás od denného svetla boleli oči. Medzitým sme si už cestu tak nacvičili, že nám už jednotlivé miesta nerobili žiadne problémy. Zo začiatku, keď sme začali s RP pokusmi, dostávali sme sa vždy trocha ďalej, ale už zopár dní sme nerobili žiadne pokroky.
To, že sme od toho dňa, keď sme sa rozhodli nevstúpiť do vnútra CD, neurobili žiaden pokrok, nemohla byť náhoda. Prestávky nám začali odčerpávať viacej síl, ako samotné lezenie. Po 14 dňoch bola naša vôľa zlomená. Aj keď som na mnoho z týchto neobyčajných dní dávno zabudol, deň, keď sme sa znova vrátili do diery, mi zostal v pamäti, ako jeden z najšťastnejších v mojom živote. Tešili sme sa ako malé deti. Poskakovali sme po klzkých kameňoch, vyliezli trocha po mokrých stenách jaskyne a zaliezli sme do najvzdialenejšieho kúta. Od toho dňa, sme opät mali radosť z nášho projektu a tiež úspech. Aj keď sa nám ešte cesta nepodarila vyliezť RP, predsa sme už kľúčové miesta viackrát preliezli, a až potom sme padali. Od toho dňa sme s Christophom trávili v CD aj dni odpočinku. Priatelia nám dnes hovoria, že sme boli celé dni akokeby prepadnutí pod zem, kým sme sa úplne zdivočení opäť vynorili doma. Pamätám sa na ich starostlivé a spýtavé pohľady, keď sme sa náhodou stretli. Snáď to bol tiež dôvod, prečo sme sa začali našim priateľom vyhýbať. Keď sme spozorovali, že sa nám za
našimi chrabtami chichocú, keď sa stále častejšie stávalo, že všetko zrazu stíchlo, keď sme vstúpili do miestnosti a všetci klopili oči, tak sme prirodzene radšej zostávali doma, v našich zatemnených izbách a snívali o našom projekte.

Priepasť medzi nami a ostatnými rastie…

Tak často sme to už skúsili, že sme v myšlienkách každý krok hravo zvládli. 10 m vysoká previsnutá nástupová stena s ťažkým miestom pri druhom borháku, nasledujúca 5 m strecha, kľúčové miesto za hranou strechy so svojim ďalekým skokom, traverz doprava, pri ktorom musí človek na spodných chytoch vydať zo seba všetku silu, kým si môže konečne trochu oddýchnuť na zaklinenom kolene. A to by mal, pretože, potom sa ide ešte 5 m previsom do ľava, kde sa dá, priamo na hrane veľkého previsu zaháknuť noha v diere, a tak, visiac dole hlavou, odpočívať. Záverečná 10 m vysoká a previsnutá stena, s malou strechou uprostred, je po tom všetkom, už iba detská hračka. Tak často sme už cestu v hlave vyliezli, ale keď sme ju potom skutočne liezli, zakaždým sa film niekde pretrhol, a my sme spadli do lana. Dlhý čas sme nemali žiadne pokroky, možno aj preto, lebo sme nechceli. Kým sme tam hore mali projekt, bol to pre nás a pred ostatnými dôvod , aby sme jazdili do CD. Medzitým bol stred leta a priepasť medzi nami a ostatnými bola stále väcšia. Kým oni boli stále viac a viac opálení od slnka, my sme boli stále bledší. Toto nebola taká normálna bledosť, ktorú človek dostane, keď strávi celý deň v tieni. Naša pokožka bola skôr skutočne biela a začala získať inú konzistenciu. Nejako bola hladšia a začala sa lesknúť. Čím bola priepasť, ktorá nás delila od normálneho života väčšia, tým boli dramatickejšie premeny, ktoré sa s nami diali, a tým väčší bol aj nás duševný konflikt. Mali sme radi svet, taký aký bol doteraz, túžili sme po normálnom živote, aký sme predtým viedli. Ale mali sme radi aj CD, náš projekt, lezenie.

Trocha sme to prehnali…

Vo svojej knihe “Master of Rock” napísal John Gill otec boulderingu: “Prekonanie ťažkého miesta vyžaduje plnú identitu s ním.” Táto veta bola pre mňa maximom, pretože aj ja som chápal lezenie ako činnosť, pri ktorom musí človek prispôsobiť svoje telesné schopnosti požiadavkám, ktoré mu stavia cesta. Aj vtedy som veril tejto vete, ale musím priznať, že sme to CD trocha prehnali. Bol to asi duševný tlak, ktorý na nás doľahol, že sme už znova nedosiahli žiadne pokroky. Naopak, väcšiana pokusov končila už 2 m pod najvyšším nami dosiahnutým miestom. Aj telesne sme boli totálne vyčerpení.
Za týchto okolností, bolo nanajvýš nepravdepodobné, že budeme mať v najbližšom čase úspech. Ale už sme to nemohli vzdať, pretože to by sa rovnalo prehre. Naše telo sa medzitým optimálne prispôsobilo požiadavkám, ktoré nám kládol projekt: naše nohy boli stále silnejšie, meniace sa ramená už značne zakrpatené (skutočnosť, ktorá sa dá potvrdiť skoro u všetkých lezcov), medzi prstami nám narástli blany, ktoré nám pri oblých chytoch poskytovali dostatočnú treciu plochu, naša zmenená pokožka sa nepotila, a tak sme nestrácali silu pri magnéziovaní. Mohli sme liezť aj v tme a živiť sa tým, čo nám dala diera. Čo nám to bolo všetko platné, keď sme sa za to hambili, a keď konflikt, ktorý tým vznikol, nám znemožnil úspech? Museli sme uznať, že sa nemôžeme držať sveta, do ktorého už aj tak nepatríme. CD bola naším novým svetom, k nej sa musíme hlásiť, ak sa nechceme rozpoltiť, ako obyvatelia dvoch svetov. Až teraz mi svitlo, že som doteraz Gillovu vetu chápal príliš úzko: Nie iba telesne sa stotožniť s lezeckým miestom, ale i duševne. V nasledujúcom čase prišlo aj v tomto vzťahu k zlomu s okolitým svetom. Toto bol logický krok, na konci dlhej cesty, posledná karta, ktorá ešte nebola vytiahnutá. Tento krok nám bol uľahčený. Nikdy nezabudnem na ten smutný deň, keď mi moja mama povedala, že poobede očakáva návštevu, dala mi do rúk nejaké peniaze a poprosila ma, aby som predsa len išiel do CD. Moja vlastná mama sa začala za mňa hambiť! Išiel som do diery a zostal som na týždne. Dnes sa už na moju matku nemôžem hnevať, pretože viem, že to bola ona, ktorá každé ráno postavila pred vchod do diery fľašu mlieka. Pretože sme neboli nikým nikdy v diere videní, panuje domienka, že sme až večer vychádzali von, aby sme liezli. Čo bolo pre nás najdôležitejšie je to, že sa náš život dostával opät do normálnych koľají. Konečne sme sa naučli akceptovať, čo sa vlastne s nami vôbec stalo a ešte stane. Kým sme mali kedysi hamblivo naše ruky strčené do vrecák nohavíc, teraz sme ich nosili voľne a znova sme liezli s holým chrbátom, pretože nám bolo jedno, či sa naše chrbtové svaly zväcšujú a že nám rastú malé krídla (musím podotknúť, že táto skutočnosť nemala žiadny vplyv na náš neskorší úspech, pretože až do dnešného dňa sa nám ich nepodarilo použiť). Znovu sme mohli celú našu energiu venovať projektu. Stále bližšie k vrcholu končili naše pokusy v lane, kde sme hlasito nadávajúc robili priestor našemu hnevu.
21. júna sa nám to podarilo – vyliezť cestu Cigánsky barón (tak sme nazvali našu cestu) RP. Nikdy na ten deň nezabudnem, keď Christoph ako prvý vyliezol až hore. Tak ľahko to pri tom vyzeralo, že som nechápal, prečo sme museli na tom tak dlho pracovať. Ani raz sa nepomýlil. Bolo totálne ticho.
Počul som iba jeho fučanie a sem tam tiché, iba pre nás počuteľné pípnutie, pri ktorom v tme hľadal nasledujúci chyt, predtým ako sa naň vrhol. Po asi 25 minútach zapol lano do spúšťacej karabínky. Vzrušený hrkútal, krákal a pískal od radosti celý bez seba, keď si aj on po krátkom čase uvedomil, že konečne prišiel ten okamih, na ktorý sme tak dlho čakali. O 4 dni neskôr sa to aj mne podarilo. Medzitým prišla jeseň a ja som už veľmi, veľmi unavený. Po tom, ako odpošlem tento článok, pôjdem späť do CD, kde ma už caká Christoph. Budúcu jar, po tom, čo sa zobudíme z dlhého hlbokého spánku, pokúsime sa tam o novú cestu…

Thomas Hrovat, Bergsteiger 1/90, preložil Jozef Krištín

Leave a Reply

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.